Kedy a kde si ľudia začali myslieť, že “psíčkarstvo” je pre každého, že Petržalkou bude každá rasa nadšená, netuším. Dnes sa stačí prejsť medzi panelákmi a vidieť tých šťastných ľudí s ich šťastnými havinkami k pochopeniu, že to bol omyl.
Panička ešte v bráničke, ale malý nervózny ratlík sa už ide zúrivosťou roztrhať, šteká, pení, zuby cerí ani netuší, na koho. Po čase zistí, že je na chodníku sám, skludní sa, zdvihne “labku” a občúra najbližšiu lampu. Dnes je pri tomto pisoári približne 46-ty..
Ďalší štvornohý miláčik má smolu. Dnes nebude značkovať tak často ako zvykne, ani obojok naťahovať ako ostatné dni. Panička má podozrenie, že jeho zdravie je podlomené a chudáčik malý, nespraví svojpomocne ani krok. Tak ho drží na rukách, ukľudňujúcim hlasom ho ubezpečuje, že zajtra bude lepšie a pýta sa ho, či stačilo a či “ideme už domov ?”.
Veľmi sa mi ľúbia paničky - krajčírky. Ušijú či uštrikujú pre svojich malých a malé kostými neskutočné.. Je jedno, že je ešte august, teplota vzduchu je nad 20 stupňov, keď vietor je tak studený.. „Jedna labka, druhá, teraz zadné, zazipsovať a môžme ísť.. Neboj sa, Ŕoxinko môj, nenechám ťa prechladnúť.. A keď sa vrátime, napapkáme sa spolu..“
Psov mám rád. A nejak extra mi ani nevadí, že je skoro nemožné nestúpiť do jedného z ich hovien. Len v Petržalke je to približne 1500 kg čerstvého materiálu denne. Nemyslím si ale, že drvivá väčšina z tých petržalských, by sa mala označovať týmto pojmom. Nemôžu za to, samozrejme, oni..